„Si tá najlepšia vec, čo ma v živote stretla.“ „Ja som vec? No nepovedz! Na biológii nás učili, že človek je cicavec.“
Si viac ako vec. Živá bytosť. Boh do teba vdýchol dych života. Dal „palec hore“ tvojmu životu. Fandí ti. Možno si ryšavec, pehavec, moreplavec, podnikavec, občas tvrdohlavec, zvedavec, nedočkavec, váhavec či zábudlivec a uniká ti vec – vedz, že nie si vec!
Strach. Je neodmysliteľnou súčasťou našich životov. Hoci nám Boh „nedal Ducha bojazlivosti, ale Ducha sily, lásky a rozvahy“ (2 Tim 1, 7), aj tak sa často a za rôznych okolností bojíme – pred skúškami, pred nástupom do novej školy, nového zamestnania, pred pracovnou poradou, pred návštevou lekára, pred operačným zázrakom, pred ťažkým rozhodnutím; bojíme sa neúspechu, bolesti, odlúčenia, smrti. Dobrou správou je, že v tom nie sme sami. Nebál sa Noe počas potopy? Nebál sa Abrahám pri odchode z vlasti do neznáma? Nebáli sa proroci pri ohlasovaní Božej vôle? Nebáli sa apoštoli pri vydávaní svedectva? Nebál sa Ježiš v Getsemanskej záhrade? Boh vie o našich obavách, strachoch, preto nám v Písme zanechal „nebojte sa“ na každý deň v roku, alebo inak – na rôzne situácie, v ktorých sa ocitneme. Namiesto zúfalého vzlykania či chytania za hlavu a nezmyselného chodenia hore-dole sa v strachu s dôverou obráťme na Otca:
Ach, tie večery, možno už noci. Padáme, priam odpadávame do postele, ako vrece zemiakov sa zvalíme do perín a – aká je naša posledná myšlienka pred tým, než zaspíme? Venujme ju dobrému Otcovi, ktorý nás celý deň strážil, sprevádzal, ochraňoval, miloval. Ak by ste pri „klasickom“ Otčenáši zaspali, ešte skôr ako by ste nastavili budík, skúste sa na nebeského Otca obrátiť slovami niektorej biblickej postavy a pripojte vlastné slová:
