V labyrinte života sa pridržiavajme buzoly kríža, mapy prikázaní a stanovíšť sviatostí
Určite sa už mnohým z nás stalo, že sme sa ocitli na cudzom mieste a netušili sme, kde sme, kam treba ísť, ktorým smerom sa vydať. Dokonca sme si možno povedali – och, akú mám zlú orientáciu. Niečo podobné sa môže udiať aj v duchovnom živote. Pápež František sa v jednej zo svojich ranných homílií zamýšľal nad rôznymi typmi kresťanov a poslednú kategóriu tvorili kresťania, ktorí nevedia, kam idú. Blúdia, krúžia dokola, až sa to krúženie premieňa na labyrint, z ktorého nevedia vyjsť, lebo im chýba buzola. Sú tulákmi na ceste. Tajomstvo orientačného behu nespočíva v tom, že nás niekto vodí za ručičku. Športovec dostane mapu a buzolu. Podľa nich sa orientuje v teréne, v ktorom však trať nie je vyznačená. Sú umiestnené iba kontrolné stanovištia a na každom z nich musí zaznamenať svoju prítomnosť; že danú kontrolu absolvoval. Obdobne funguje aj duchovný orientačný beh. Náš život i svet je terén. A možno sa v ňom veľakrát strácame, blúdime, tápeme. Žiaden kňaz, rehoľník, ani mama či babka nás totiž nemôže ťahať za ruku (možno v detstve do kostola na svätú omšu). Ani trasa v ňom nie je vyznačená. To by bolo príliš jednoduché a navyše protivilo by sa to Božiemu daru, ktorý voláme sloboda, slobodná vôľa. Ale nezúfajme. Boh nám dal buzolu, mapu a kontrolné stanovištia. O čo ide?
Buzola
Buzola je prístroj, ktorý sa využíva na meranie vodorovných uhlov a určovanie svetových strán v teréne. Buzolou v duchovnej orientácii je kríž. Svätý Vincent de Paul učil chudobných a chorých urobiť znak kríža, prežehnať sa i brať na seba kríž. On je začiatkom – pri krste sme poznačení znakom kríža; i zavŕšením na Golgote, po ktorom prišlo definitívne víťazstvo v podobe zmŕtvychvstania. Kríž nám ukazuje smer. Prežehnaním sa začínajme každý deň, každú činnosť, prácu, aktivitu (porov. 1 Kor 10, 31).
Mapa
Mapa je zmenšený obraz Zeme a slúži na navigačné účely. Pre nás je dôležitá mapa Božích prikázaní a Božieho slova. Žalm 119 je celý pretkaný verným zachovávaním a plnením prikázaní. „Pobežím po ceste tvojich príkazov, lebo ty dávaš môjmu srdcu odvahu. Pane, ukáž mi cestu svojich prikázaní a ja vždy pôjdem po nej. Priveď ma na chodník svojich príkazov, lebo som si ho obľúbil. Ponáhľam sa a neváham zachovávať tvoje prikázania. Svojim nohám nedovolím vykročiť na zlé cesty, chcem dodržiavať tvoje slová“ (Ž 119, 32n. 35. 60. 101). Ak pôjdeme po správnych cestách, nezblúdime. A keby sa aj stalo, že v hmle ťažkých životných okolností stratíme smer, nezabúdajme na buzolu. Ak nebudeme vedieť, ktorým smerom sa vydať (alebo vrátiť sa späť na chodník spásy), pohliadnime hore, na nebo. Ježiš je cesta (porov. Jn 14, 6).
Kontrolné stanovištia
Na nich sa pretekár uistí, že ide dobrým smerom. Zároveň si môže na chvíľu vydýchnuť, zaznamená svoju polohu, načerpá síl a ide ďalej. Našimi stanovišťami sú jednotlivé sviatosti, najmä krst, ktorým sme nabrali kurz; sviatosť zmierenia, pri ktorej Boh i my zanecháme minulé odbočky; a Eucharistia, ktorá nás posilňuje. Ale tiež sviatosť birmovania, keď nám Duch Svätý dáva svoje dary a osvecuje nás na ďalšiu cestu; sviatosť manželstva i kňazstva – lebo v spoločenstve sa kráča ľahšie; i sviatosť pomazania chorých – že napriek prekážkam sme stále na trati. Nezabúdajme, že nič z toho nie je cieľ. Sú to zastávky na ubezpečenie sa o správnom smere a obnovu síl, kým z labyrintu života nevyjdeme v cieli.