Palec hore
„Si tá najlepšia vec, čo ma v živote stretla.“
„Ja som vec? No nepovedz! Na biológii nás učili, že človek je cicavec.“
Si viac ako vec. Živá bytosť. Boh do teba vdýchol dych života. Dal „palec hore“ tvojmu životu. Fandí ti.
Možno si ryšavec, pehavec, moreplavec, podnikavec, občas tvrdohlavec, zvedavec, nedočkavec, váhavec či zábudlivec a uniká ti vec – vedz, že nie si vec!
Máš nevyčísliteľnú hodnotu.
„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril“ (Gn 1, 27).
„Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2, 7).
„Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko;
ty vieš, či sedím a či stojím.
Už zďaleka vnímaš moje myšlienky;
či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ.
A všetky moje cesty sú ti známe.
Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku,
ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať.
Obklopuješ ma spredu i zozadu
a kladieš na mňa svoju ruku.
Obdivuhodná je pre mňa tvoja múdrosť;
je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť.
Veď ty si stvoril moje útroby,
utkal si ma v živote mojej matky.
Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne;
všetky tvoje diela sú hodny obdivu
a ja to veľmi dobre viem.
Moje údy neboli utajené pred tebou,
keď som vznikal v skrytosti,
utkávaný v hlbinách zeme.
Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený,
a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni,
len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil“ (Ž 139, 1 – 6, 13 – 16).
Ďakujem ti, Pane, že si mi dal „palec hore“.