Zázrak načúvajúceho prístroja
Ak si školák, tak si predstav, že z diktátu dostávaš zakaždým päťku – a to len preto, že dobre nepočuješ.
Ak si zamestnanec, tak si predstav, že ťa nadriadený pokarhá pre zle vykonanú prácu – a to len preto, že si nepočul dobre zadanie či pokyn.
Ak si ktokoľvek, tak si predstav, že na teba okoloidúci ukazujú prstom – a to len preto, že si nepočul ich volanie, aby si sa uhol nabok.
Aj takýto je život nepočujúcich, ktorým patrí 27. september.
Malý Francesco. Narodil sa ako zdravé dieťa. V troch rokoch ochorel. Obyčajná chrípka. Lenže lekárka podcenila starostlivosť i liečbu. Stav trojročného Francesca sa rapídne zhoršoval. V kritickej – poslednej chvíli na záchranu mu museli dať injekciu. Lenže verdikt znel nepríjemne. Ohluchne alebo oslepne.
Francesco sa zotavil, ale predpovede sa začali napĺňať. Strácal sluch. Musel čeliť prekážkam v škole, v práci i v každodennom živote – na úradoch, v obchodoch, na pošte, v autobuse, všade. Bez načúvacieho strojčeka.
Ten – najskôr provizórny, neskoršie už kvalitnejší – sa mu podarilo získať až v dospelosti. Napriek tejto vade sa oženil a založil si rodinu. Jeho manželka – obetavá, hlboko veriaca žena – sa začala modliť za jeho uzdravenie. Dlho, veľmi dlho, dennodenne. Žiadne uzdravenie však neprichádzalo, dokonca ani zlepšenie.
Skôr naopak. Foniatrické vyšetrenia vykázali bez pár desatín 100-percentnú stratu sluchu. „Ak sa chceš uzdraviť, mal by si sa aj ty modliť, ísť na púť na milostivé miesto a tam prosiť o zázrak,“ obrátila sa naňho manželka.
„Vieš, pre mňa už Boh zázrak vykonal. Poslal ľudí, ktorým dal schopnosti vyrobiť načúvací aparát. A to je pre mňa zázrak. Že ho môžem mať,“ reagoval Francesco pokorne a s veľkou dávkou vďačnosti.
A pre mňa ďalšia životná lekcia. Boh už zázrak vykonal. Spozoroval som to? Uvedomil som si to? Som zaň vďačný? Alebo stále čakám na naplnenie svojej vôle?
Deň nepočujúcich ma učí načúvať Bohu, svojmu svedomiu i okoliu.
Ak počuješ dažďové kvapky, ako dopadajú na okno – to je zázrak. Znamená to, že máš kde bývať.
Ak počuješ zvuk motora – to je zázrak. Znamená to, že sa máš na čom odviezť do práce.
Ak počuješ ťukanie klávesnice – to je zázrak. Znamená to, že si môžeš uľahčiť prácu.
Ak počuješ chrápanie manžela/manželky – to je zázrak. Znamená to, že nie si sama/sám.
Ak počuješ stonanie blížneho – to je zázrak. Znamená to, že tvoje srdce nie je egoistické.
No ak tvoj blížny nepočuje teba, láskavo a trpezlivo mu to zopakuj hlasnejšie; napíš mu odkaz na papier či do správy v telefóne; usmej sa a zažmurkaj naňho; objím ho. Tlkot srdca cíti predsa každý, aj nepočujúci.
Aby sme si boli navzájom jeden druhému zázrakom.