PODZAMNOU.SK

Ticho pred víťazným aleluja

To je koniec. Ježišovo telo pochovali. A privalili kameň. Nastalo ticho.

Zdalo sa, že je to totálne fiasko. Úplná porážka. Absolútna prehra. Ten, ktorý uzdravoval, sýtil, vyučoval, objímal, žehnal, dokonca kriesil mŕtvych, leží nehybný v hrobe. V tmavom tichom hrobe, odkiaľ niet návratu. Ticho a tma hrobu však boli len dočasné. Nebolo to umlčané ticho zo strachu. Nebolo to ticho pred búrkou. Bolo to ticho pred triumfálnym aleluja, ktoré zaznelo vo veľkonočné ráno. Smrť nad Ježišom už nepanuje. Nemá nad ním nijakú moc. Ježiš je život sám.

Dovolil, aby sme ho usmrtili tým najpotupnejším spôsobom a pochovali. Okúsil temnotu a mĺkvosť hrobu, aby nám dal silu prejsť aj týmito poslednými dverami v živote, za ktorými je už len večné aleluja. Otec nechal pôsobiť ticho a tmu, aby ešte viac vynikol jas Vzkrieseného, aby ešte viac vynikol zázrak zmŕtvychvstania, aby ešte viac vynikli jeho mocné činy.

Ak je v tvojom živote, milý priateľ, svedok Ježišovho zmŕtvychvstania, ticho a tma, nemaj strach. Či je to ticho vyvolané pandémiou, nesplneným prianím, zúfalou existenciálnou situáciou, pamätaj, že je to ticho len dočasné, chvíľkové. Nebude trvať večne. Sme predsa povolaní pre život vo svetle.

Otec dopúšťa, ale neopúšťa. Dopúšťa tmu a ticho, aby sa ešte viac ukázala jeho sila a sláva – na tebe. Ak sa zdráhaš prijať tmu a ticho, nikdy neotvoríš dvere, za ktorými je neutíchajúce radostné aleluja.

Neboj sa. Hovorí sa, že každé čudo trvá tri dni. A hoci sa môže premeniť aj na tri roky, nikdy nezabudni, že ťa čakajú veľké veci. Využi ticho na prípravu, aby potom viac vyniklo tvoje aleluja, Pane.

To je začiatok.

Poď za mnou...

Najkrajší epitaf

Sme na konci. Na konci Pôstneho obdobia, na konci života. Piatok Veľkého týždňa. Veľký piatok. Smrť sa stala realitou. Ježiš naklonil hlavu a odovzdal ducha. A raz ho odovzdáme aj my.

Kto som ja v golgotskom príbehu

Pane, som tu. Prichádzam pod tvoj Svätý kríž, na ktorom si trpel do poslednej kvapky krvi, do poslednej kvapky potu, do poslednej slzy. Pod kríž, ktorý ti bol ťarchou i oporou. Pod kríž, ktorý sa stal svedkom diela vykúpenia. Pod kríž, ktorý bol obrastený všetkými hriechmi minulého, súčasného i budúceho ľudstva.

Kto som ja v celom golgotskom príbehu?

Som matka, ktorej zviera srdce úzkosť o svoje dieťa?
Som otec, ktorý trpí pri pohľade na svoje týrané dieťa?
Som dieťa v matkinom náručí, ktoré ešte nechápe zmysel utrpenia?
Som Šimon, ktorý pomáha Ježišovi v bratoch a sestrách?
Som novodobý mučeník, ktorý trpí za vieru v Krista?
Som milovaný učeník, ktorý ostáva verný i v krízových momentoch?
Som náhodný okoloidúci, ktorý sa diví nad bláznovstvom kríža?
Som vojak, ktorý ti prerazil ruky a nohy klincami?
Som hriešnik, ktorý omotal kríž ostrými tŕňmi hriechov?

To ja, Pane. To ja som volal „ukrižuj ho“. To ja som ti nasadil tŕňovú korunu. To ja som ti podkopával nohy na ceste na Kalváriu. To ja som ti strhával odev a jatril zaschnuté rany. To ja som sa ti posmieval. To ja, Pane... Nemôžem, Pane. Už nemôžem pokračovať. To všetko ja.

...

Teraz pokorený kľačím pri tvojich svätých nohách. Bozkávam tvoje sväté rany. Slzami tíšim bolesť, ktorú som ti spôsobil. Ľutujem, môj Pane, z najúprimnejšej hĺbky svojej duše a srdca oplakávam a ľutujem všetky svoje hriechy. To je jediné, čo mám. Hriechy, ktoré pokrivili a zošúverili môj vzťah k tebe. Odpusť mi, Otče, zhrešil som proti tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím dieťaťom. Prijmi ma ako sluhu, ako nádenníka. Povedz, či smiem sa vrátiť.

...

A z kríža zaznel hlas: Ja som vedel, že sa vrátiš. Si predsa môj syn, moja dcéra, môj priateľ, moje dieťa. Ja som zahladil stopy a odteraz nás už nič neodlúči od seba.