Božie slovo na tanieri
Jedlo zohráva v rodine i spoločnosti, v minulosti i prítomnosti významnú rolu. Spoločný obed či večera je mnoho ráz jedinou chvíľou dňa, keď sa pri stole stretne celá rodina. Mnohé schôdzky a obchodné rokovania prebiehajú práve pri jedle, či aspoň pri káve. V našich končinách je už akosi vžité ponúknuť návštevu občerstvením, nehovoriac o veľkých oslavách, kde je hneď niekoľko chodov. A aký je to pocit v ústach. Uvedomujeme si, aké potešenie nám prináša zmysel chuti?
Nebíčko v papuľke – vravia kulinári.
V starozákonných dobách sa to popravde ani veľmi nelíšilo. Abrahám ako správny hostiteľ na „anjelskej hostine“ Pánovi ponúkol kúsok chleba, čím sa naznačovalo pozvanie na hojný obed. Okrem chleba (podplamenníkov z jemnej múky) sa podávala teľacina, maslo i sladké mlieko.
Známy kráľ Šalamún bol – súdiac podľa opisu zásobovania kráľovského dvora v Prvej knihe kráľov (5, 2 – 3) – ozaj veľkým labužníkom. Každý deň sa spotrebovali stovky kilogramov dvojakej múky, 10, respektíve 20 kusov hovädzieho dobytka, 100 oviec – a to všetko okrem jeleňov, gaziel, antilop a hydiny. Nuž, vari by sme si nevybrali?
A k tomu všetkému aj strukoviny, med, ovocie a zelenina – len ktovie, či by nám dnes v pôvodnej podobe (bez šľachtenia) chutili.
Môžeme predpokladať, že aj Ježiš bol gurmán a uvedomoval si dôležitosť chvíle stolovania. Bol na svadbe, sedával s učeníkmi, jedol s hriešnikmi a mýtnikmi, po zmŕtvychvstaní si s apoštolmi pochutil na rybe.
Hoci Biblia neuvádza postupy, bolo si z čoho vyberať. Jeden „recept“ v nej predsa len nachádzame. Je to chlieb. V Prvej knihe kráľov oň prosil Eliáš a žena vo všetkej svojej biede a z posledných zásob (trošku múky, oleja a vody) mu ho pripravila – pripravená zomrieť od hladu. I stal sa zázrak. „Lebo toto hovorí Pán, Boh Izraela: Múky z hrnca neubudne a z krčaha nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán dá na zem dážď“ (1 Kr 17, 14).
Prosiť o chlieb nás naučil Ježiš v modlitbe Otče náš a sám ho aj rozmnožoval pre hladný zástup mužov, žien i detí. No dodal aj, že nielen z chleba žije človek. Ako potrebujeme fyzický chlieb pre telo, tak potrebujeme aj chlieb pre dušu.
On sám o sebe povedal, že je chlieb života. Ak ho budeme prijímať, už nikdy nebudeme hladní. Pri Poslednej večeri ustanovil Oltárnu sviatosť a zanechal nám seba skutočne prítomného pod spôsobom chleba a vína. Ak budeme prijímať Eucharistiu a Božie slovo, nič nám chýbať nebude a budeme tak môcť byť chlebom pre iných.
Len nestraťme chuť. Lebo ak soľ stratí chuť, už ju niet čím osoliť. Buďme podľa príkladu Krista chlebom a soľou pre ľudí tohto sveta, aby mohli ochutnať život s Bohom, ktorý je sladší ako med (porov. Ž 119, 103).