Útecha migrantov
„On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta“ (Mt 2, 14).
Často v živote utekáme. Pred búrkou, pred nebezpečenstvom v lese, pred vlastnými myšlienkami či pred sebou samým. Nebezpečenstvo, nech už je akéhokoľvek druhu, je nepríjemné. Oberá nás o istoty, radosť, nádej. Už dva mesiace sme bezprostrednými svedkami úteku nevinných na naše územie. Strácame nádej. A čo tí, ktorí ju zanechali so svojimi domovmi (nielen) na Ukrajine? Na koho sa obrátiť? Ku komu vzhliadať?
Pred dvomi rokmi Svätý Otec František vložil do invokácií Loretánskych litánií – akoby prorocky – jednu zvlášť aktuálnu.
Útecha migrantov.
Svätá rodina migrovala. Okúsila tmu, chlad, strach. Mala naponáhlo, keď Herodes si zaumienil zavraždiť ich dieťa, Božie Dieťa. Jozef, upozornený anjelom vo sne, neotáľal. Nečakal do rána, ani nebalil kufre pofidérnych istôt. Jedinou istotou bola prítomnosť Božieho Syna. Proti noci sa vydali do cudziny, aby zachránili život sebe a malému Ježišovi.
Život zbalený do jednej tašky. Keď sa smrť hlási o slovo, všetko materiálne stráca na svojom význame. Našou záštitou je Pán. Život zbalený do srdca. Podľa vzoru a príkladu Márie, ktorá vždy nosila Ježiša so sebou, pri sebe. Mala ho v srdci. A prežili aj vyhnanstvo, aj cudzinu, aj chudobu, aj neprijatie, aj nebezpečenstvá cesty a neznáma.
„Pobežím po ceste tvojich príkazov, lebo ty dávaš môjmu srdcu odvahu“ (Ž 119, 32).
Matka, Útecha migrantov, ktorá si utekala do cudziny, oroduj za všetkých, čo musia opustiť svoju vlasť.
Matka, Útecha migrantov, ktorá si stále nosila Ježiša v srdci, oroduj za všetkých, čo pre nebezpečenstvo vojny strácajú nádej, aby upierali svoj zrak na Ježiša.