Ľudský život budeš strážiť ako oko v hlave
Že Biblia nie je rozprávka, vieme. Ale má s rozprávkami (aspoň tými klasickými) čosi spoločné – oboje nás chcú niečomu naučiť. V seriáli Rozprávky a Biblia si odhryzneme kúsok perníka a zahryzneme sa do témy (ne)chcenia života. Aby súčasní Jankovia a Marienky žili šťastne.
Ži a nechaj žiť
Možno sa týmto heslom riadili rodičia (či otec; podľa rôznych verzií rozprávky) Janka a Marienky, keď ich pre chudobné pomery radšej nechali v hlbočiznom lese. Pod zámienkou založenia ohňa poslali deti nazbierať drevo a medzitým sa odobrali domov. Žili z ruky do úst a možno chceli deťom lepšie. Možno ich chceli nechať žiť. Lenže nechať žiť neznamená opustiť. Živorenie (vo viacerých významoch) nie je dostatočný ani akceptovateľný dôvod na takýto počin. A predsa sa stále deje.
Fyzické, materiálne živorenie
Faktom je, že s príchodom detí na svet stúpa zodpovednosť i výdavky. Zabezpečiť pre ne primerané bývanie, pravidelný pokrm, potrebné živiny, šatstvo niečo stojí. Nehovoriac o školských poplatkoch, krúžkoch i voľnočasových aktivitách – a mohli by sme menovať ďalej. Iste mnohé mamy a otcovia bojujú ako ďalej. Rozprávka, žiaľ, neponúka vhodné riešenie. Možno sa vám život javí tmavý, ale život rodičov bez detí a detí bez rodičov je ešte tmavší, chladnejší, zúfalejší.
Zbieranie dreva možno chápať ako metaforu tepla – fyzického i rodinného; a možno aj ako pomoc zvonku. Nehľadajme „najjednoduchšie“ riešenie, ktoré je však to najťažšie. Hľadajme ťažšie riešenie – požiadať o pomoc rodinu, spoločenstvo, príslušné úrady – a to sa nakoniec stane celkom ľahkým. Na druhej strane nezatvárajme oči a dlane pred núdznymi. Aby súčasní Jankovia a Marienky nenahrýzali „perník“ či „jablko“ nebezpečenstva.
Psychické, citové živorenie
Je azda ešte riskantnejšie ako tá hmotná bieda; a pusté či otupené srdce nebezpečnejšie ako srdce ubolené starosťami o zajtrajšok. Rozprávka síce na začiatku nič nehovorí o vzťahu rodičov k Jankovi a Marienke. Ale koniec je dosť veľavravný. Potešili sa – a veľmi, keď sa im deti vrátili domov, keď ich mali opäť pri sebe. Z toho sa dá logicky usudzovať, že čas bez ratolestí bol ťažký, že ich trápili výčitky, možnože aj svoj čin stokrát oľutovali.
Koniec rozprávky nech je inšpiráciou na začiatok života. Dieťa je dar, Boží dar. Nebeský Otec natoľko dôveruje dvom dospelým ľuďom – mužovi a žene – manželom, že im daruje to najcennejšie, najvzácnejšie, najvznešenejšie – dieťa. Neodkladajme ho bokom. Potrat, opustenie, zabudnutie, ignorancia, nezáujem o jeho potreby – akákoľvek forma odsunutia dieťaťa – to sú všetko prejavy rodičov z rozprávky. A dieťa sa ocitá v čiernote neľútosti. Nahrýza kúsok „perníka“ v domnienke, že nájde útočisko.
Lenže aj tých „ježibáb“ je na svete veľa – a dokonca sme nimi aj my sami, keď dieťa odvrhujeme, nestaráme sa oň alebo si ho prispôsobujeme podľa svojich predstáv, alebo ho chceme rovno využiť či zneužiť. Ako sa vraví – dvakrát meraj a raz strihaj. A možno lepšie – aspoň desaťkrát si premysli, čo urobíš, ako sa rozhodneš. Janko a Marienka sa vrátili domov – lenže to je iba rozprávka.
Realita býva iná. Hoc by sme aj stokrát oľutovali chybu, nie vždy sa to dá zvrátiť či napraviť. Niektoré rozhodnutia totiž bývajú konečné. Preto pri každom rozhodnutí myslime na nekonečnosť, večnosť. Aby súčasní Jankovia a Marienky mohli žiť a mohli žiť v hojnosti – podľa Božieho zámeru.
Osobitne Ján Pavol II. vyzýval na kultúru života. Nájdime si čas a prečítajme si niektoré jeho spisy. Obzvlášť vhodná na tému ľudského života, jeho dôstojnosti a ochrany je encyklika Evangelium vitae, z ktorej vyberáme:
„Muž a žena, zjednotení v manželstve, sú tak zapojení do Božieho diela: aktom plodenia prijímajú Boží dar a nový život sa otvára budúcnosti“ (EV, 43).
„Život má v sebe nezmazateľne zapísanú svoju pravdu. Keď človek prijíma Boží dar, má sa usilovať zachovať život v tej pravde, ktorá patrí k samej podstate života. Odlúčiť sa od nej znamená odsúdiť seba samého na nešťastnú existenciu zbavenú významu a v dôsledku toho stať sa ohrozením pre jestvovanie iných, lebo sa zbúrajú bariéry, ktoré zaručujú rešpektovanie a obranu života v každej situácii“ (EV, 48).
„Ľudský život, vzácny Boží dar je posvätný a nenarušiteľný, čo osobitným spôsobom znamená, že je absolútne neprípustný umelý potrat a eutanázia; ľudský život nielenže nemožno zabíjať, ale treba ho láskyplnou starostlivosťou chrániť; život nachádza svoj zmysel v prijatej a darovanej láske, z ktorej sa rodí úplná pravda o ľudskej pohlavnosti a plodení; v tejto láske dostáva zmysel aj utrpenie a smrť, a hoci zostávajú zahalené tajomstvom, môžu sa stať udalosťami spásy; úcta k životu si vyžaduje, aby veda a technika boli vždy podriadené človeku a jeho integrálnemu rozvoju; celá spoločnosť má rešpektovať, brániť a podporovať dôstojnosť každej ľudskej osoby, v každom okamihu a za akýchkoľvek podmienok jej života“ (EV, 81).
Podnety na uvažovanie zo Svätého písma:
„Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5).
„Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých“ (Mt 18, 10).
„Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18, 14).
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
„A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6, 4).
„Nezabiješ!“ (Ex 20, 13).