Oddaný priateľ
Večne živé, nadčasové, pravdivé, poučné, krásne, stále vyhľadávané. Pre deti i dospelých. Rozprávky. Mnohé máme tak hlboko zakorenené v pamäti i v srdci, že by sme ich vyrozprávali lepšie ako možno terajšie mladšie generácie. A mnohé sú nepoznané, a pritom sú „oscarovsky“ dobré. Mnohé príbehy sú postavené na priateľstve, oddanosti a spolupráci vo dvojici. Niektoré sú skôr komické, iné vážne. Pat a Mat, Maťko a Kubko, Danka a Janka; Romeo a Júlia, Bonnie a Clyde, Romulus a Remus. A mlynár a chudobný Janko. Že vám táto posledná dvojica nič nevraví? Siahnite po „oscarovskom“ vydaní.
Príbeh o neochvejnom, oddanom, vernom priateľstve. Či skôr o naivnej pokore a falošnej a pokryteckej vypočítavosti? Ale nepredbiehajme. Božie slovo na mnohých miestach stavia pravého priateľa nad akékoľvek hmotné poklady, šperky a drahokamy. Hovorí, že ho nikde nepredávajú. Aj keby sme boli ochotní zaňho zaplatiť celé imanie, nenájdeme ho vo výklade ani v žiadnom regáli. Jeho hodnota sa totiž nedá ničím vyvážiť. A smrť – obetu vlastného života – za život priateľa kladie na popredné priečky. Znamená to azda, že priateľstvo nemá hranice? Sme povinní urobiť všetko, lebo veď je to môj priateľ?
Mlynár – zdatný v reči. Definície priateľstva sype ako z rukáva. Lenže prospechársky a úlisne. Vravieval, že priatelia by mali mať všetko spoločné, a tak sa vždy u Janka zastavil a natrhal si kvety alebo si vrecká napchal čerešňami. Ani cez tuhú zimu ho nepozval k sebe, aby sa zohrial pri blčiacom kozube, lebo vraj by mu mohol závidieť a závisť je hrozná pliaga.
Akúsi láskavosť mu predsa len ponúkol – svoj tragač ibaže za protislužbu, a nie jednu. Najskôr sa Janko musel zriecť svojich byliniek, ktoré mohol predať na trhu, musel opraviť strechu mlynárovej stodoly, vrecia múky mu predať na trhu a nakoniec zájsť po lekársku pomoc pre jeho syna. Cesta späť pri silnej búrke sa mu stala osudnou. Zišiel z cesty a utopil sa v močiari.
Ešte aj na pohrebe si mlynár potrpel na popredné miesto. Nič nepochopil. „Mne bude zaručene veľmi chýbať,“ prisvedčil mlynár, „veď som mu takmer daroval tragač a teraz naozaj neviem, čo si s ním počnem. Doma mi len prekáža a je taký rozbitý, že by som zaň nič nedostal, keby som ho chcel predať. Nabudúce si to veru dobre rozmyslím, kým niečo niekomu zase budem chcieť dať. Človek na svoju štedrosť len doplatí.“
A Janko bol po celý čas hrdý, že má priateľa s takými vznešenými názormi.
Možno vám po dočítaní príde Janka ľúto; možno sa vám zo správania mlynára bude dvíhať tlak a obracať žalúdok; možno si poviete, že to bola Jankova chyba, lebo sa dal využívať a bol naivný. A možno to nastaví zrkadlo našim vzťahom a priateľstvám.
Som falošný, lakomý, vypočítavý? Som ochotný sa nezištne podeliť? Viem poprosiť o pomoc a odvďačiť sa? Ponúknem zo svojho, keď priateľovi niečo „v komore“ chýba? Dal som sa mu najesť, napiť? Navštívil som ho v chorobe? Zaodel som ho počas zimy? Potešil som ho v trápeniach?
Na ktorú stranu ma Pán v rozhodujúcom súdnom okamihu postaví? Ak chcem stáť na pravej strane – strane požehnaných, ktorí vstúpia do domu Otca, – osvojme si Ježišove postoje priateľstva.