Na slovíčko do kaviarne
To je paráda! Čoraz teplejšie slnečné lúče, otvorené terasy, veselí pouliční turisti, kvalitná kávička s indonézskym cukrom. Mňam.
Od pondelka, ako sa uvoľnili ďalšie epidemické opatrenia, akosi viac do očí bijú značky avizujúce reštaurácie, kaviarne, občerstvenie. Jednoducho to máme radi. Stolovanie či aspoň chvíľkové posedenie v príjemnej spoločnosti pri dobrom jedle, limonáde či zmrzline poteší. Nie nadarmo sa hovorí, že jedlo ľudí spája, prečo by sa inak konali pracovné stretnutia a rokovania v reštaurácii? I to je však vhodný priestor na šírenie dobrej zvesti.
Sväté písmo teda veru vôbec nie je skúpe na tému jedla a stolovania. Obzvlášť evanjeliá prinášajú niekoľko pasáží o tom, ako sa Ježiš s ľuďmi a najmä s Dvanástimi stretával za stolom, pri dobrej pečenej rybke na brehu jazera, na hostine u Matúša v dome, na svadbe v Káne. Ale neklebetili. Neohovárali. Netárali dve na tri. Boli to slová uvážené, jasné, plné nádeje i poučenia z lásky a v láske. Boli to slová, ktorými zjavoval seba, svoje poslanie, svoju identitu Božieho Syna, ktorý sa stará o svoje deti po fyzickej i duchovnej stránke. A v neposlednom rade to boli slová, ktorými nám pri Poslednej večeri odovzdal seba samého, dar zo všetkých darov najvzácnejší – Eucharistiu.
Pamätajme, keď uvidíme informačné tabule o možnosti stravovania, na dimenziu tela i duše. Zájdime na slovíčko do kaviarne či pohostinstva. Aj tam je prítomný Kristus – v kuchárovi, ktorý sa pri rozpálenej peci snaží ulahodiť našim požiadavkám; v čašníkovi, ktorému sa už možno na konci zmeny trasú ruky; v mužovi a žene pri vedľajšom stole, ktorým sa na tvári vyhodil rumenec z napätia prvého stretnutia. Komunikujme podľa príkladu Pána Ježiša. Viac dbajme na potreby blížnych.
A zájdime aj k stolu chleba večného života. Tam je reálne prítomný celý a živý Kristus. Nasýťme svoju dušu, aby sme potom mohli kŕmiť hladných po Bohu.
„Toto robte na moju pamiatku.“