PODZAMNOU.SK

Včerajšia evanjeliová výzva nadstaviť aj druhé líce a milovať nepriateľov nezapadá do našich tradičných predstáv. Na miske váh zväčša kalkulujeme tak, aby boli veci a hodnoty v rovnováhe. Koľko dávame, toľko očakávame. Koľko prijímame, toľko rozdávame.

Lenže to je málo. Ježiš žiada viac. Žiada „nerovnováhu lásky“, ako to povedal Svätý Otec v príhovore pred modlitbou Anjel Pána.

Počúvala som jeho slová a zapisovali si myšlienky, čo ma oslovili a ktoré mi odpovedali na otázku, ako výzvu naplniť. Hoci je ťažká, je možná. Lebo príklad nám dal Ježiš, keď objal kríž za nás hriešnikov. „Nerovnováha kríža nás zachránila,“ zdôraznil Svätý Otec.

Taká je Božia láska. Nerovnovážna. Boh nikdy nepostupuje logikou vyrovnaných misiek.

Ako logikou sa riadime my? Dávajme, aj keď sa nám nedostáva. Robme dobro, aj keď sa nám hádžu polená pod nohy. To je to „mimoriadne“, čo máme robiť.

Takáto „nerovnovážna láska“ má moc meniť, zbližovať, upokojovať, zmierňovať, odpúšťať...   

„Bože, kde si? Ukáž sa mi.“ A zažiarilo slnko. Lenže človek to nezbadal.

„Bože, kde si? Prehovor ku mne.“ A zaspieval slávik. Lenže človek to prepočul.

„Bože, kde si? Dotkni sa ma.“ A na ruku sadol motýľ. Lenže človek si to ani nevšimol.

Pomaly vrcholí fašiangové obdobie, u detí sú zvlášť obľúbené karnevaly, kde sa môžu premeniť na svoje obľúbené postavičky. Masky od výmyslu sveta. No za nimi je vždy konkrétne dieťa, aj keď ho niekedy nie je ľahké spoznať.

Láska k nám prichádza vo všelijakých prestrojeniach. Ako často ju neodhalíme? Možno len preto, že prichádza v inej podobe, ako by sme my chceli.

Boh k nám prichádza cez rôznych ľudí, rôzne situácie, udalosti, možno aj sny. Ako často ho nezbadáme?! Možno len preto, lebo koná ináč (lepšie), ako si predstavujeme.

S nadchádzajúcim pôstom si môžeme predsavziať, že budeme vnímavejší na Božiu prítomnosť vo svete. Kvety, motýle, slnko, ľudia – všetko je dielom Stvoriteľa. Vďaka nim môžeme poznávať jeho.

Otvorme oči, uši, ruky i srdce. Občas si možno zoberme ďalekohľad či mikroskop. Hoci sa nám Boh zdá vzdialený, je blízko.  

Ktorý deň v týždni máte najradšej?

Asi väčšina by povedala, že piatok po práci a víkend. Je príjemné večer si líhať do postele s vedomím, že ranné hlásenie kohúta oznámi akurát tak čas na dobrú rannú kávu.

Obzvlášť cenná by pre nás mala byť nedeľa. Deň v Pánovej prítomnosti. Prebývanie v Bohu. Predchuť neba.

Svätý Ján Pavol II. povedal, že odpočinok je posvätná vec. Človek sa musí z tej týždennej centrifúgy, kde sa všetko točí rýchlo a často je dole hlavou (či na hlavu), zastaviť. Upokojiť sa, rozhliadnuť a uvedomiť si, že všetko je dar a Božie dielo.

Ponorme sa v nedeľu do Pánovej prítomnosti. Vojdime do ovčinca, kde nám nič nehrozí, lebo Dobrý pastier bdie nad svojou ovečkou. Môžeme si tak pokojne oddýchnuť a načerpať nových síl. Ponajprv na svätej omši, potom pri dobrom obede s rodinou, prechádzkou v prírode či s dobrou knihou v kresle. Nedeľa je dar. Oddych je dar.

Ten, kto zastaví šialene rozbehnutú centrifúgu, sme my sami. Nezabúdajme, že pánom našich rozhodnutí sme my a že nedeľa patrí Pánovi. Miesto v kabíne má vždy voľné. Miesto v ovčinci je vždy. Prijmi ho. Pán bude prebývať v tebe a ty v ňom. Porozprávaj sa s ním v pokoji. Odpočiň si. Pospi si.