Aká bude...
Milí priatelia na ceste za Ježišom, uvedomili ste si niekedy, koľko otázok padlo v procese s Ježišom? Pozývam vás na krížovú cestu otázok. Otázky všeobecne nás nútia premýšľať, uvažovať, hľadať pravdu. Mnoho otázok si kladieme sami, mnohé dávame druhým a mnohé dostávame my. Ježiš sa tiež pýta. Ako odpovieme?
Možno vložiť invokácie:
Klaniam si ti, Kriste, a dobrorečím ti. Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Aj nad dušami v očistci.
1. Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru? (Mt 26, 17)
Učeníci sa (prví) zaujímali o stolovanie s Pánom. Robili si starosti a chceli zariadiť všetko potrebné na veľkonočnú večeru. „A pripravili veľkonočného baránka,“ (Lk 22, 13) dodáva evanjelista.
Rétorika Poslednej večere sa zmenila. Ježiš pripravuje večeru nám – a to v podobe každej svätej omše. On sám je tým Baránkom. Podobáme sa my učeníci dneška Dvanástim? Zaujímame sa o jeho hostinu? My už nemusíme nič chystať, len – alebo lepšie – až svoje srdce.
Pane, pomôž mi, aby som si uvedomoval dar svätej omše a dar Eucharistie a prichádzal načas v čistom svadobnom rúchu.
2. Som to ja, Pane? (Mt 26, 22)
Keď Ježiš Dvanástim pri večeri oznámil prinajmenšom nemilý verdikt, že jeden zo skupiny ho zradí, môžeme tušiť u apoštolov obavy. Kto by chcel predsa zradiť Majstra? Jeden po druhom sa ho začali vypytovať a možno im aj spadol kameň zo srdca, keď sa dozvedeli, že to nie sú oni.
A my? Máme strach zo zrady? Nie je to skôr naopak – že sa ani nezamyslíme nad sebou a nemilosrdne ho zrádzame?
Pane, pomôž mi pozrieť sa sám sebe i pravde o sebe do očí, odhaliť svoju identitu. Kiežby som túto otázku nemusel už nikdy vysloviť.
3. Pane, prečo nemôžem ísť za tebou teraz? (Jn 13, 37)
Koľko horlivosti a zápalu mal Peter. A čochvíľa nato v Getsemanskej záhrade spal, onedlho trikrát zaprel identitu Ježišovho učeníka, príslušnosť k Dvanástim a stratil sa z dohľadu pašiového príbehu.
Nepodobáme sa tomuto vášnivému, no, žiaľ, chvíľkovému Petrovi? Myslíme si, že máme neochvejnú vieru, silu a oddaný zápal kráčať po boku Majstra – a prvé skúšky a úskalia neustojíme.
Pane, pomôž mi zachovať si sladkú chuť pre teba aj v čase horkosti.
4. To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou? (Mt 26, 40)
V čase totálnej opustenosti a úzkosti ostal Ježiš sám. Obrátil sa na troch najbližších priateľov a vyčítal im ich slabosť. Premohol ich spánok.
Ježiš nás nabáda, aby sme sa viac podobali bdejúcemu vrátnikovi ako spiacemu apoštolovi, lebo príde nečakane. Zotrvávajme v Ježišovej prítomnosti a blízkosti. V ňom je naša pomoc i útecha, bezpečie a istota.
Pane, daj mi silu; pomôž mi, aby som sa neriadil hodinkami, ale každú hodinu trávil v tvojej prítomnosti; vo vedomí, že si so mnou, vo mne, ja v tebe; že sme spolu.
5. Bozkom zrádzaš Syna človeka? (Lk 22, 48)
Za Ježišom prišiel zradca Judáš, zvítal sa s ním bozkom – bozkom zrady. Bolo to znamenie pre veľký zástup s mečmi a kyjmi, koho majú chytiť.
Aké protirečivé – bozk ako znak lásky, priateľstva, radosti zo stretnutia s blízkou osobou sa stáva znakom zrady, falše. Ako často naše gestá korešpondujú s našimi úmyslami a konaním?
Pane, pomôž mi, aby som všetky gestá a úkony vykonával vedome a aby odzrkadľovali moju lásku k tebe i blížnym.
6. Priateľu, načo si prišiel? (Mt 26, 50)
Keď Ježiš odovzdával svojim nové prikázanie, nazval ich priateľmi, nie sluhami. Všimnime si, že rovnako dôverne oslovil Judáša aj po tom, čo ho okamih predtým zradil; dokonca sa pýta na dôvod jeho „návštevy“. Žeby Ježiš skutočne nepoznal dôvod? Veď vedel o všetkom, čo malo naňho prísť. Skôr by sme mohli povedať, že dal Judášovi šancu zvrátiť svoje rozhodnutie.
Koľkokrát sme my zradili nášho Učiteľa, Majstra? A jeho reakcia? – Jeho otázka. Neodmieta nás. Stále máme možnosť vrátiť sa zo zle našľapnutej cesty na cestu pokánia. Podľa slov pápeža Františka – Ježiš sa nikdy neunaví nám odpúšťať, to nás unavuje prosiť o odpustenie. Nech je príbeh Judáša pre nás povzbudením, že stále máme čas obrátiť sa, i výstrahou, aby sme neskončili podobne.
Pane, pomôž mi vrátiť sa k tebe po každej zrade; nech nezvíťazí moje ego, ale pokorné srdce, ktoré túži spočinúť v tvojom milosrdenstve.
7. Nie si aj ty z jeho učeníkov? (Jn 18, 25)
Petrovi položili tri otázky identity. Ešte donedávna oduševnený záchranca, ktorý vyhlasoval, že za Krista položí život. Teraz sa ľaká, teraz cúva, teraz sa „vzdáva“ výsady byť apoštolom. Nepriznáva sa k svojmu Učiteľovi.
Tú istú otázku môžu dnes klásť nám. Nie si ty kresťan? Nie si ty ten, ktorého som videl vychádzať z kostola? Nie si ty člen Cirkvi? Aká je naša, tvoja, moja reakcia?
Pane, daj mi odvahu nezatajiť svoju identitu Božieho dieťaťa, nasledovníka Krista, člena Cirkvi, kresťana katolíka.
8. Si teda Boží Syn? (Lk 22, 70)
Starší ľudu, veľkňazi a zákonníci predviedli Ježiša pred svoju radu a pýtali sa – podobne ako Petra – na jeho identitu. Báli sa Ježiša? Vysmievali sa mu? Ponižovali a urážali ho? Zrejme všetko – len nechápali. Ježiš nič nezaprel. Ako by mohol zaprieť sám seba a svojho – nebeského Otca.
Boží Syn dal každému z nás ľudskú dôstojnosť. Vážme a chráňme si ju ako oko v hlave. Nepošliapavajme úctu k životu.
Pane, daj, aby som pestoval kultúru života, dôstojnosti a úcty.
9. Čo je pravda? (Jn 18, 38)
Pilát v rozhovore s predvedeným Ježišom viedol dialóg o jeho osobe a poslaní. Zisťoval, či je židovský kráľ a čo vlastne vykonal, že ho veľkňazi vydali. Hľadal pravdu.
Klebety, novinárske kačice, bulvár, sociálne siete, nepreukázateľné informácie, nepodložené fakty – priznajme si, často po tom bažíme, možno rovno vyhľadávame či sami sme šíriteľmi neoverených správ. Hľadajme pravdu. Pýtajme sa, skúmajme, nedajme sa strhnúť davom. Odpovede nájdeme v tom, ktorý je sám Pravda – v Ježišovi – a v jeho učení.
Pane, pomôž mi vnášať svetlo tvojej pravdy a evanjelia do zmäteného sveta plného chaosu.
10. Chcete teda, aby som vám prepustil židovského kráľa? (Jn 18, 39)
Pilát po rozhovore s Ježišom vyšiel von a Židom dal možnosť rozhodnúť sa, vyhlásenie rozsudku dal do ich rúk. A ich verdikt bol neľútostný, nemilosrdný. Na kríž. Namiesto Kráľa, ktorý má moc oslobodiť všetkých zajatých, oslobodili zbojníckeho zajatca, aby lúpil ďalších „zajatcov zlého ducha“.
Kým som ja v tomto príbehu? Pilátom, ktorý prenecháva zodpovednosť na iných, lebo sa bojí zastať sa pravdy? Židom, ktorý posiela Ježiša na istú smrť, lebo nechce počuť pravdu? Barabášom, ktorý chce prekrúcať pravdu, aby vábil na zlo?
Pane, veď ma po ceste pravdy a daj mi guráž ohlasovať ju v poprekrúcaných pavučinách klamstiev.
11. Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým? (Lk 23, 31)
Ježiš často hovoril v podobenstvách. A jedno nevynechal ani na ceste na Golgotu. Tým zeleným stromom je on sám – spravodlivý, verný svojmu poslaniu i vôli nebeského Otca, pokorný, milujúci, Boží Syn – neustále napojený na Otca. A predsa ho ukrižovali. Nepochopili „životnú miazgu“, ktorá prúdi z jeho milosrdného Srdca. V hrobe by sa mohlo zdať, že zelený strom vyschol, v skutočnosti však dal vyrásť novým ratolestiam – Cirkvi. Aký údel však čaká suchý strom – toho, kto nečerpá živiny a milosti z viniča?
Ježiš nás vyzýva, aby sme sa zaštepili do viniča, a tak boli neustále napojení na živý zdroj. Len taká ratolesť zelenie a prináša ovocie. Inak vysychá a končí v ohni.
Pane, ty si objal drevo kríža, aby do nás prúdila miazga života. Daj, aby som sa nikdy neodrezal od teba.
12. Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27, 46)
V rozhodujúcich chvíľach na konci pozemského života Ježiš z posledných síl volá k Otcovi. Hoci sa na pohľad zdá, že mu „vyčíta“ opustenosť, v skutočnosti je to výkrik maximálnej a bezhraničnej dôvery. Ani na okamih neprestal byť napojený na svojho Otca. Vo chvíli umierania myslí na ľudí, ktorým odpúšťa; na neznámeho kajúceho lotra, ktorému sľubuje raj; na Matku Máriu, ktorej dáva Jána za syna; na všetkých nás, ktorým nám dal Máriu za Matku; a na svojho Otca – s jeho menom na perách skonáva.
Tu máme dokonalý návod, ako prežívať bolestné, skľučujúce chvíle života – a nakoniec i okamih smrti. Odpustiť – milovať – dôverovať.
Pane, posilňuj moju vieru v trpkých momentoch i vo chvíli zomierania, aby som dokázal odpustiť, milovať a dôverovať ti, že až keď vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár a nasýtim sa pohľadom na teba (porov. Ž 17, 15).
13. Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? (Lk 24, 5)
V prvý deň týždňa prišli ženy k hrobu pomazať jeho telo. Nechápali, čo sa stalo. Anjel im kladie otázku, prečo vlastne prišli. Živý predsa nemôže byť medzi mŕtvymi. Podobne by sa mohol pýtať aj emauzských učeníkov ťarbavých srdcom či uplakanej Márie Magdalény alebo neveriaceho Tomáša.
A kladie ju aj nám, mne, tebe. Prečo hľadáš život v hrobe? Hrobu patrí smrť, smútok, choroba, žiaľ, útrapy, bolesti. Ale Ježiš je život, pravda, cesta, láska, milosrdenstvo, radosť, odpustenie, stretnutie, sprevádzanie, objatie, náruč.
Pane, pomôž mi neplakať nad hrobom, ale upriamiť pohľad na teba.
14. Máš ma rád? (Jn 21, 17)
Peter. Najskôr trikrát zaprel. Nepovedal, že ho nemá rád. Ale nepriznal sa k nemu, akoby bol Ježiš preňho niekto cudzí, neznámy. Teraz trikrát vyznáva lásku. Teraz už nezaváhal.
Máš ma rád? – priama otázka, otázka na telo, ktorá si žiada priamu odpoveď. Žiadne vyhýbanie, okľuky, prázdne rečičky. Áno, alebo nie. Iná odpoveď nejestvuje.
... moja odpoveď?
Pane, ty vieš všetko; ty vieš, že ťa mám rád; že ťa milujem väčšmi ako ostatní; že ťa milujem z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a zo všetkých svojich síl.