Dych života
Pane, začínam svoju „novú“ krížovú cestu. Certifikát s výsledkom „pozitívny“ a mnohé zdravotné i sociálne obmedzenia sa stali mojím krížom. Chcem ho vyniesť až na vrch. Tam, kde som bližšie k tebe. Tam, odkiaľ je už len na skok k tebe. Pomôž mi, prosím, na tejto mojej ceste, aby som sa viac priblížil k tebe; aby som sa s tebou celkom spojil. Aby si ty dýchal vo mne.
Možno vložiť invokácie:
Klaniam si ti, Kriste, a dobrorečím ti. Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Ukrižovaný Ježišu, zmiluj sa nado mnou. Aj nad dušami v očistci.
Prvé zastavenie: Pozitívny
Tušil som to. Nočná triaška, bolesti, sťažené dýchanie – všetko nasvedčovalo tomu, že niečo nie je v poriadku; že ja nie som v poriadku. Kým som čakal na výsledky výteru, dúfal som, že je to len klasická chrípka, že som prechladol pri práci, že je to z vyčerpania. Zaznelo moje číslo a ortieľ „pozitívny“. Nechcem tomu veriť. Už ani moje meno nevyslovili, zdegradovali ma na číslo, vylúčili spomedzi seba a dívali sa s opovrhnutím, ukazovali prstom ako na zločinca, šepkali posmešné reči a cúvali, vzďaľovali sa odo mňa.
Pane, ty mi rozumieš. Ty si od začiatku vedel, že raz na vlastnej koži okúsiš bolesť a krutosť rozsudku. „Ukrižovať! Ukrižovať!“ Nenašiel sa nik, kto by sa ťa zastal. Zažil si mnoho nepochopení, mnoho výsmechu, mnoho pohŕdavých pohľadov. Napriek tomu si z lásky kráčal k tomuto momentu. A prijal si ho. Z lásky ku mne. Pomôž mi, prosím, prijať tento okamih a túto situáciu z lásky k tebe.
Druhé zastavenie: Cesta
Kým som stál pred odberovým miestom, dúfal som, že je to len zlý sen. Že si pomýlili číslo. Že došlo k nejakej administratívnej chybe. Že zase bude všetko ako doteraz. Stojím s certifikátom v ruke – dokladom o mojej krížovej ceste. Čierne na bielom tam stojí „pozitívny“; a viem, že už nič nebude ako doteraz. Existuje len cesta vpred, nikdy nie späť; cesta na Golgotu, na samotu.
Pane, ty mi rozumieš. Od vyhlásenia: Na Golgotu! Ukrižovať! už nejestvovala cesta spiatky. Ostal ti len ťažký kríž a cesta na Kalváriu. Neodhodil si ho. Z lásky ku mne si sa s krížom na pleciach vydal na cestu. Pomôž mi, prosím, prijať kríž choroby a vydať sa na cestu. Nie z donútenia, nie z nemožnosti chorobu odhodiť, ale z lásky k tebe.
Tretie zastavenie: Prvý pád
Ešte len pár krokov, čo som spravil od miesta rozsudku, prvé uličky mesta. A už padám. Slabý, pokorený. Doľahla na mňa realita. Uvedomujem si celú situáciu, ktorá ma tlačí k zemi. Chcem ostať ležať. Nemám chuť ani silu kráčať ďalej.
Pane, ty mi rozumieš. Kríž ťa zatlačil dole. Okúsil si jeho ťažobu i hltal prach zeme. Dívali sa na teba ako na porazeného. No ty si vstal. Z lásky ku mne. Toto ešte predsa nebol koniec. Pomôž mi, prosím, vstať a ísť ďalej. Toto ešte predsa nie je koniec. Ešte som nedokončil dielo tu na zemi, pre ktoré si ma poslal. Chcem ísť ďalej z lásky k tebe.
Štvrté zastavenie: Mama
Obetavá, starostlivá, plná lásky. Mama. S bolesťou prežívala noci, keď som mal teploty. S bolesťou prežívala moje neúspechy. S bolesťou prežívala chvíle, v ktorých som sa trápil. Ako ju len bude bolieť správa o mojej diagnóze?!
Pane, ty mi rozumieš. Dovolil si, aby ťa tvoja Matka videla uboleného, potupeného, zničeného. Nebol to ľahký pohľad. Oči plné sĺz a krvi. No najmä plné lásky. Pane, prosím, pomôž mojej mame, aby v jej očiach hrali iskričky lásky a nádeje viac ako kvapky slzy.
Piate zastavenie: Šimon
Myslím si, že všetko zvládnem sám, že celú cestu prejdem sám, bez pomoci. Nechcem predsa nikoho otravovať, nikoho zaťažovať. Dám to. Nepotrebujem žiadnu pomoc zo súcitu. Veď napokon aj tak som „odsúdený“ na samotu štyroch stien.
Pane, ty mi rozumieš. A predsa si prijal pomoc Šimona z Cyrény. Hoci bol unavený z lopoty na poli, hoc aj z donútenia vojakmi, kráčal s tebou, kráčal vedľa teba, niesol tvoj kríž, niesli ste ho spolu. A išlo to ľahšie. Pomôž mi, prosím, prijať ponúkanú pomoc. Hoc cez telefón, hoc cez zatvorené dvere, za ktorými ma čaká nákup a lístok s milým odkazom.
Šieste zastavenie: Obraz
Už som sa naučil kráčať s krížom choroby. Aj na samotu a nemožnosť vidieť milovaných. Zvykol som si na nemocnicu, na biele skafandre, na inštrumenty, dokonca aj na fyzickú bolesť. Myslel som si, že som pripravený na všetko. Vtom som uvidel svoj röntgenový obraz.
Pane, ty mi rozumieš. Šatka sa stala svedkom tvojho nevýslovného utrpenia. Odtlačil si do nej svoju zakrvavenú tvár a odvtedy nesie tvoj nezmazateľný obraz. Pane, prosím, pomôž mi nehanbiť sa za svoj obraz, veď nesie znaky teba; veď si ma stvoril na svoj obraz. Nech z neho čítať známky tvojej prítomnosti vo mne. Nech obraz mojich pľúc je svedkom, že tvoj Duch dýcha vo mne.
Siedme zastavenie: Druhý pád
Po milom telefonáte s mamou, povzbudivých slovách od Šimonov opäť padám. Opäť sa zhoršil môj zdravotný stav. Nevládzem dýchať. Som unavený. Už nechcem pokračovať.
Pane, ty mi rozumieš. Klesol si pod ťarchou kríža. Zem objala ďalšie tvoje kvapky potu a krvi. Na svojom tele cítiš každý pľuvanec, kopanec vojakov. Ale láska je silnejšia. Pohýna ťa ďalej. Pomôž mi, prosím, z lásky k tebe i mojim najmilším kráčať vpred.
Ôsme zastavenie: Zástup
Aké je to paradoxné! Keď som bol zdravý, pri sile, úspešný, neprekážal mi pohľad ľudí. Priam som bol hrdý, že sa na mňa dívajú ako na vzor. A nevnímal som láskavý pohľad svojich milých. Teraz pripútaný na nemocničné lôžko nemôžem už zniesť pohľady zdravotníkov, ktorí so súcitom kontrolujú prístroje a myslia si: „Taký mladý...“, a túžim, aby sa moje oči stretli s očami manžela, manželky, rodičov, detí, súrodencov, verných priateľov.
Pane, ty mi rozumieš. V 33 rokoch – toľko, koľko mám ja teraz – si znášal pohľady plačúcich žien. Možno ťa aj ľutovali. Veď si bol taký mladý. Lenže bol by si radšej, keby plakali nad svojimi hriechmi. Pane, prosím, pomôž mi držať upretý pohľad na teba a tvojimi očami sa dívať na seba i na ľudí navôkol.
Deviate zastavenie: Znovu pád
To nie je tretí pád. Je to už x-tý pád. A len ty, Pane, vieš, koľko ich ešte bude. Každý jeden ma zlomí, každý jeden mi ukazuje, aký som slabý, bezmocný.
Pane, ty mi rozumieš. Aj ty si padol veľakrát, kým si prišiel na vrch. Prosím, nedovoľ mi ostať ležať. Príď ty sám – hoc aj v lekároch či dobrovoľníkoch – zodvihni ma. Verím, že cesta sa nekončí pádom.
Desiate zastavenie: Pokora
Prijať zásah do intimity, do vnútorných zákutí, to si vyžaduje veľkú pokoru.
Pane, ty mi rozumieš. Obnažený s obnovenými ranami stojíš sám na Golgote. Nenašiel sa nik, kto by ťa zahalil. Pane, prosím, objím ma v ťažkých chvíľach, zahaľ ma svojou láskou.
Jedenáste zastavenie: Klince
Každá veta lekárov je ako klinec, ktorý ma postupne ubíja. Nedá sa nič robiť. Niet lieku. Pľúca sú zničené. Kyslík nestačí. Každý klinec bolí.
Pane, ty mi rozumieš. Prebodli ti ruky i nohy. Prebodli ti srdce. Srdce, ktoré milovalo do krajnosti. A predsa si to zniesol. Z lásky. Pomôž mi, prosím, vydržať do konca.
Dvanáste zastavenie: Nevyliečiteľný
Bojím sa. Bojím sa okamihu smrti, v ktorom budem sám. Totálne opustený. Zabudnutý. A stalo sa. Počuť len bezmocné monotónne pípanie prístroja.
Pane, ty mi rozumieš. Aj ty si mal strach, dokonca taký veľký, až si vyriekol: „Moja duša je smutná až na smrť.“ A stalo sa to. Nezvrátiteľný okamih smrti. Zverujem sa do tvojho nekonečného milosrdenstva.
Trináste zastavenie: Tma
Doľahla temnota choroby, temnota bolesti, temnota poslednej noci.
Pane, ty mi rozumieš, okúsil si aj to. Tmu hrobu. Pomôž mi, prosím, nezabúdať na svetlo tretieho dňa, na svetlo vzkriesenia.
Štrnáste zastavenie: Stretnutie
Nemusím čakať na koniec. Počas celej cesty chcem byť tvojím svedkom a zjavovať tvoju lásku svetu.
Pane, ty mi rozumieš. Dal si sa poznať emauzským učeníkom, Márii Magdaléne, Petrovi, Tomášovi... Daj sa mi poznať, aby som mohol byť tvojím svedkom pri každom stretnutí; aby som raz na konci nezaváhal, keď sa stretneme.