Tínedžer, ktorý rúca mýty
Zvyčajne sa hovorieva: mladosť – pochabosť. Dnešná mládež je taká – často počujeme konštatovanie staršej generácie – nerozumná, lenivá, výstredná, nezodpovedná, netrpezlivá, povaľačská, pohodlná a robiť sa jej nechce. Čo s tým? Viac ako kritizovanie a ukazovanie prstom pomôže dobrý príklad. Mladík Nunzio Sulprizio mení túto dvojicu na triádu: mladosť – pracovitosť – svätosť a rúca tak stereotypné predstavy. Paradoxné, neuveriteľné, nezrealizovateľné, a predsa to ide dokopy – a je inšpirujúcim vzorom a modelom pre súčasných mladých.
Väčšina z nich si pri dovŕšení osemnástky, resp. devätnástky a maturitách robí veľké plány. Je to čas odvážnych snov, ideálov, slobodných vášní, nevyhnutných pádov, neporaziteľných kríz, škodlivého sebectva; začiatok skutočného života.
U mladíka Nunzia Sulprizia však devätnásť rokov znamenalo koniec pozemskej cesty. To, čo my v devätnástke odkladáme alebo o čom snívame, alebo na čo ani nepomyslíme, Nunzio už mal odžité, odmakané, odslúžené, odtrpené.
V útlom detstve osirel. Po smrti babky sa dostal do drsných rúk strýka a jeho kováčskej dielne, kde o hlade, v zime, v špine, v chorobe trpel pod „bičom neľudskej práce“, dokonca mu museli amputovať dolnú končatinu. Ako je možné, že jeho život poznačený brutalitou, nešťastím prekvitol do citlivej a usmievajúcej sa dobroty?
Trpezlivosť, pokora, charita nevyliečiteľne chorého tínedžera sa nedajú vysvetliť – len, že miloval Ježiša a miloval Ježiša v blížnych. Poslední pápeži počnúc Piom IX. až po súčasného Františka vyzdvihujú jeho hrdinské čnosti a predkladajú ho ako vzor a priateľa mladých i pracovníkov, resp. mladých pracovníkov.
Byť mladý – to je šťastie, požehnanie; to je milosť. Mladosť, to je dar, poklad, ktorý sa nesmie premrhať. Má sa strážiť, vzdelávať, vyvíjať na konanie dobra a zveľaďovanie iných darov pre druhých. Mladí sú povolaní pretvárať a posväcovať svet a horlivo pracovať na spáse spoločnosti. Cirkev i svet potrebuje nebojácnych, oduševnených mladých bojovníkov v dobročinnom brnení.
Pracujúci majú v Nunziovi šľachetného kolegu, ktorý im rozumie. Posolstvo tohto tínedžera znie, že Cirkev v každom pracovníkovi vidí dôstojnosť človeka i kresťana, váži si ho a vkladá doňho maximálnu dôveru. Vyzýva, aby sme podľa jeho príkladu neoddeľovali prácu od náboženského života. Nie je nič horšie ako ignorovať Krista.
Nunzio Sulprizio je zapísaný v martyrológiu nie napriek tomu, že bol mladým a pracovníkom, ale práve preto, že bol mladým a pracovníkom. Zbúral mýty a povestne zaužívané mienky o „zlej mládeži“.
A nastavil nám zrkadlo. Namiesto bezbrehej kritiky podoprime mladých. Ktokoľvek z nich totiž môže byť „svätcom od vedľajších dverí“, lebo tajomstvo svätosti býva často ukryté tam, kde by sme to čakali najmenej.
Sv. Nunzio Sulprizio, oroduj za nás, aby sme sa snažili rúcať vymyslené mýty a pomáhali tínedžerom napĺňať ich dar mladosti.