Od žartov je len na skok k tragédii
Nikdy som nesršala vtipmi. Radšej som ich počúvala a smiala sa. Niektoré sú naozaj trefné, s pointou, dokonca s hlbším posolstvom. No tie akosi ustúpili do zákulisia a na javisku dostali hlavnú rolu vtipy šťavnaté, ostré, okorenené až dvoj- a viaczmyselné a nemiestne. A možno sa na nich aj zasmejeme, hoci si neuvedomujeme ich možné dozvuky. Od vtipu nie je ďaleko k činu. Kedy a ako im dať stopku (aspoň tú v sebe), nám radí blahoslavená Alexandra da Costa.
Mala sladkých trinásť, slovami básnika Jána Smreka: „Niet pôvabnejšej veci na svete, ako je dievča v rozkvete!“ Od prírody bola veselá, rada sa smiala a pekne sa obliekala. Pracovala ako nádenníčka na poli rovnako dobre ako dospelé ženy.
Ako tvrdo pracovala, rovnako hrdo si vážila seba samu, svoju dôstojnosť. Keď s ňou začali chlapi nemiestne žartovať alebo flirtovať, nezaváhala. Rozhodne čokoľvek odmietala a nástojila na svojom „nie“. Žarty prerástli do pokusu o dotyk, na čo reagovala zvučným zauchom. Pokus o dotyk prerástol do grobianskej snahy o znásilnenie.
Gazda, u ktorého pracovala, s dvomi kumpánmi násilne vtrhol do domu a vypáčil dvere na jej izbe, kde sa skryla so sestrou a kamarátkou. Zastaviť sa ich nedalo, jedinou záchrannou stopkou bol skok z okna zo štvormetrovej výšky.
Na zachovanie čistoty neváhala zariskovať. Pád si však vyžiadal jej doživotné ochrnutie. Lenže duša má prednosť pred telom. Túžila sa uzdraviť, nakoniec však čoraz viac zisťovala, že rastie jej túžba duchovne sa spájať s Pánom Ježišom. Svoj údel na posteli obetovala Bohu za hriešnikov – aj za páchateľa, ktorý sa obrátil a jedného dňa so slzami v očiach vyriekol: „Je to svätica a mojou vinou je prikovaná na posteľ.“
Povieme si – dojímavý príbeh s ešte dojemnejším koncom. Vďaka Bohu a vďaka Alexandrinej radikálnosti. Rozhodne neberme naľahko tenký ľad vtipkovania, lebo sa môže ľahko stať, že padneme. Zachovajme si rázny postoj.
Blahoslavená Alexandra da Costa, oroduj za nás, aby sme mali odvahu stopnúť neprístojné žarty.