Nežné sprevádzanie v tme choroby
Keď píšem týchto pár myšlienok, vonku je už tma. Len kde-tu hviezdička, ktorú cez stiahnuté rolety vlastne ani nevidno. Nič nezvyčajné, zajtra predsa svitne nové ráno... len či...
Práve som dopozerala film o mladej dievčine, ktorá má odmalička obrátený režim. Cez deň spí a v noci žije. Má totiž jedinečnú chorobu. Čo i len najmenšie slnečné svetielko ju ochromí a skôr či neskôr pripraví o život.
Na ceste pod hviezdami ju sprevádza skvelý otec (mama jej zomrela) a priatelia i láska na skejte spopod okien.
Zomrie. Len tesne pred smrťou si užije (ak sa to dá tak nazvať) slnečné lúče na jachte. Viackrát už pre ňu slnko nevyšlo.
Dnes slávime Svetový deň chorých. A mne to opäť raz pripomína obrovské požehnanie a dar. Zdravie.
Ďakujme, že dnes pre nás svitlo. Ďakujme za slnko i hviezdy, deň i noc, život i spánok.
Zostať len pritom je však trochu málo. Božím štýlom je súcit, neha a sprevádzanie. Svätý Otec povedal, že čas strávený pri chorých je svätý čas. Navštevujme a sprevádzajme chorých v temnote choroby a noci. Ak im nesvieti slnko, nech im svieti aspoň toľko hviezd, koľko je zrniek piesku. Rozžiarme ich dni a noci.
Kým je čas... Lebo každý deň je dar.