Pŕŕ, pŕŕ
Symfónia vlákien hojdacej siete a linajok notovej osnovy zaváňa priam dokonalým relaxom. Dajte si pohov a hojdajte sa v rytme konských kopýt, tancujúcich nôt a slnečných lúčov. Aby ste v pochmúrnej jeseni neľutovali, že ste si neužili leto plné slnka i Slnka, ktoré k nám prichádza viacerými spôsobmi. I cez hudbu. A nielen gospelovú.
Je úplne jedno, či máte jedného koňa pod zadkom alebo dvesto koní pod kapotou, v oboch prípadoch musíte držať slobodu na uzde a dať pozor, aby sa nesplašil/i. Inak by ste mohli skončiť tam, kde to zaváňa bizarnosťou či rovno hotovým šialeným rizikom, ako v pesničke Zuzany Smatanovej Len pomaly: „Po diaľnici beží kôň. Chceš mať voľnosť ako on.“ Zaiste, nemyslí sa to doslovne. Ale skúste si predstaviť zmätene cválajúceho koňa na diaľnici, ktorý myšičkuje pomedzi nervóznych šoférov, mysliacich si, že sú na koni, lebo ich poháňa niekoľko desiatok, respektíve stoviek koní. Dá sa predpokladať, že by si to odniesol nielen kôň, nielen jeden šofér, ale rovno celá plejáda áut, pretože „všetci sa obzerajú, autá do seba vrážajú“.
Lenže presne to sa deje v realite, ak „chceš mať voľnosť ako on“. Ako kôň, tak aj letné mesiace sú akýmsi symbolom slobody – porušiť klasický režim, dlhšie vyspávať, viac leňošiť, menej sa hýbať, viac jesť, dlho ponocovať, mysliac si, že svet patrí iba nám. „Pádime za slobodou, už vedieme sto bodov, v šialenej túžbe, slobodu sme dávno predbehli.“ Všetko smiem – heslo „slobodného“ sveta, ktoré vládne nad nami. Nie je to však novodobý hit. Toto motto poznal už svätý Pavol, lenže nezabudol dodať dôležitú pointu: „Všetko smiem. Ale nie všetko osoží. Všetko smiem. Ale ja sa nedám ničím zotročiť“ (1 Kor 6, 12).
A ďalej hovorí, že „jedlo je pre žalúdok a žalúdok je pre jedlo. Boh však zničí jedno aj druhé“ (v. 13). Analogicky by sme mohli povedať, že kôň je na cesty a cesta je pre kone, ale duša je na ceste do neba. Aby sme na nej nevrážali jedni do druhých ako autá na diaľnici, je dôležité nepliesť si „známu vetu, čo je to sloboda“.
Interpretka v jednom verši piesne hovorí, že „strážia nás tu kamery“. Na cestách áno – kamery, radary, policajti. V prípade veľkej rýchlosti či iných priestupkov nás upozornia, signalizujú zníženie rýchlosti alebo nás zastavia. Na ceste slobody by takýmto radarom malo byť naše svedomie. Pri nebezpečnej jazde by mala blikať červená kontrolka „len pomaly, pomaly, pomaly“.
Sloboda nie je svojvoľnosť a nespútanosť, ale možnosť nasledovať cieľ, ktorým je Boh. Nech je odteraz pre nás kôň symbolom nie roztopašnosti, ale slobody v Bohu. Cválajme však „pomaly, pomaly, pomaly“, buďme ohľaduplní, rešpektujme ľudské i Božie značenia a nedajme červenej kontrolke šancu. Majme na pamäti, že vždy „dá sa zísť z tej diaľnice“.