Objatie medzi mladými a seniormi
„To je to, čo by som chcel – svet, ktorý by zažil nové objatie medzi mladými a seniormi“ – jeden zo snov pápeža Františka, sformulovaný v predhovore knihy Múdrosť času.
Pandemický rok nám viac ukázal, či dokonca dokázal, ako sme od seba navzájom závislí; ako sa navzájom potrebujeme; ako je dôležitá a nevyhnutná každá profesia a ako je cenný a vzácny každý ľudský život.
Je čas na nové objatie. Doslovné (medzi najbližšími) i obrazné (medzi generáciami a ľuďmi všeobecne), ktoré sa prejavuje toleranciou, úctou, rešpektom i časom.
Svätý Otec pripomína mladým, že „strom oddelený od koreňov nerastie, neprináša kvety ani plody. Práve preto je dôležitá súdržnosť a spojenie s vašimi koreňmi“. Tými koreňmi, tou pamäťou sú naši starkí so svojimi príbehmi, pre väčšinu ktorých sa nenájde dosť atramentu, aby sa uchovali na papieri. Ale ak si nájdeme dosť času na trpezlivé počúvanie, uchovajú sa v našej mysli a v našom srdci. Príbeh, ktorý píše Duch Svätý v živote človeka, nikdy nemôže byť nudný. Dajme sa strhnúť realitou, nie fikciou.
A hoci viaceré rozprávania budú ťažké a zdĺhavé, pretkané vláknami už zabudnutých udalostí a výletmi do nič nehovoriacej histórie, nemávnime rukami. Nedávajme starkých bokom, neberme im ich hlas, priestor a príležitosť rozprávať, lebo slovami pápeža Františka „odhadzujeme možnosť vstúpiť do vzťahu s tajomstvom, ktoré im pomohlo kráčať ďalej, nájsť cestu v dobrodružstve života“. Potrebujeme svedectvá; svedectvá ľudí, ktorí sú vďační za všetko. Objímme starkých tým, že ich budeme počúvať. A nech sa naše počúvanie stane knihou, do ktorej sa zapíše nejeden životný príbeh.
Svätý Otec však pri stretnutí s mladými a seniormi pri príležitosti synody o mladých apeloval aj na dedkov a babky: „Aký je škaredý cynizmus starého človeka, ktorý stratil zmysel svojho svedectva, ktorý podceňuje mladých, ktorý sa vždy sťažuje.“
Ešte pred pandémiou kolovala po sociálnej sieti fotografia zhrbenej babičky v MHD a okolo nej niekoľko sediacich študentov. Keby ste čítali tie komentáre. Hanebné, degradujúce, odsudzujúce generáciu násťročných. Až kým sa po desiatkach správ neobjavil jeden krátky komentár, že babička si sadnúť nechcela zámerne, lebo šla len zastávku či dve a ťažko by sa jej vstávalo. Obdobných prípadov ste zaiste zažili mnoho aj na vlastnej koži.
Posúdiť a odsúdiť – a ešte bez presvedčivých argumentov a dôkazov – to nám ide na jednotku. Sťažujeme sa na vytrhnuté vety a fotky z kontextu, a pritom sami patríme do skupiny tvrdých a neľútostných kritikov. Porovnávať dobu minulú s tou súčasnou nie je kľúč medzigeneračného objatia. Každá epocha prináša svoje vlastné výzvy.
Zvlášť počas pandémie sa ukázala citlivá a empatická tvár mládeže. Šili rúška, nakupovali, dobrovoľníčili, písali listy a pohľadnice osamoteným starkým v rôznych domovoch. Dôverujme mladým a buďme im dobrou oporou. Oni sú rozvetvené konáre, hľadajúce si vlastnú cestu a vlastný smer v živote. Rešpektujme to. My buďme pre nich tým kmeňom a koreňmi, kam sa môžu stále stiahnuť a uchýliť v čase búrky a nepriazne.
Objímme sa navzájom ako kmeň s konármi.